Takto to dopadne, keď blackmetalovú kapelu prestane baviť black metal. Američania NACHTMYSTIUM si ako niekdajší zástupcovia psychedelického čierneho kovu najprv vyskúšali odkazovanie na tvorbu legendárnych PINK FLOYD, aby vzápäti – hneď po staromilsky metalovom EP „Doomsday Derelicts“ – zavŕšili dilógiu „Black Meddle“ návratom k vlastnému hudobno-fanúšikovskému dospievaniu.

„Nechceme byť kapelou, čo znela ako DARKTHRONE a premenila sa v PINK FLOYD,“ hovorí frontman Blake Judd o zmene, ktorá postihla NACHTMYSTIUM, a jedným dychom dodáva niečo o nepredvídateľnosti, potrebe experimentovať, ale aj o využití novinárskej pozornosti, ktorú im garantuje príslušnosť k major labelu. „Addicts“ je teda špongiou nasiaknutou starými post-punkovými, popovými, rockovými a industriálnymi vplyvmi. Špongiou, na ktorej sú - viac ako posledné zvyšky extrémneho metalu - stále badateľné biele stopy po nedbalo rozsypanej dávke kokainu, Blakeovej bývalej vášni, a tiež symbolu hedonistického kréda „sex, drogy a rokenrol“, tématicky sprevádzajúceho oba diely „Black Meddle“.

Ktovie, čo by s materiálom na „Addicts“ urobila prítomnosť vokalistu, schopného spievať hlavne melodicky. Presne tak, ako by to NACHTMYSTIUM údajne previedli, keby ovplývali potrebným talentom. Ak odrátame niekoľko klepačiek a ostrých gitarových liniek v hneď po intre nasledujúcej „High On Hate“, je Blakeov uškriekaný vokálny prejav azda posledným pojítkom americkej skupiny s vlastnou blackmetalovou minulosťou. A tiež so scénou, ktorá už posledného člena jej starej zostavy (Jeff Wilson opustil kapelu uprostred nedávneho turné) ani trochu nezaujíma.

Potreba odlíšiť sa zasiahla najmä kompozičný proces. Narozdiel od svojich gitarovejších predchodcov je novinka NACHTMYSTIUM postavená predovšetkým na rytmike; tá tvorila základ pri skladaní materiálu a je vo výsledku aj jeho dominantným prvkom. Celkom pochopiteľne, keď už ani inšpiráciu MINISTRY, KILLING JOKE či NINE INCH NAILS nebolo vďaka skladbám, ako sú „No Funeral“ a „Ruined Life Continuum“, potrebné významnejšie pripomínať.

Paradoxne sú to však na QUEENS OF THE STONE AGE odkazujúce, rokenrolovejšie „Nightfall“ a „Addicts“, ktoré sú o niečo sviežejšou a údernejšou časťou albumu. Ale aj tie sa pod nánosom ubíjajúcej monotónnosti zlievajú len do v podstate fádneho celku. O tom, že sa tento celok nevyrovná vzorom, ktorými sa Blake Judd inšpiroval, hádam ani netreba hovoriť.

NACHTMYSTIUM skončili v roku 2010 podobne ako personálne spriaznení TWILIGHT, pozošívaní z členov rôznych rešpektovaných zoskupení. Z formálneho hľadiska možno ich snahu o experiment a aký-taký žánrový vývoj považovať za dobrú, snáď aj potrebnú. Ale výsledný produkt zaostáva z pohľadu „zábavnosti“, trvanlivosti či skutočne pútavej atmosféry za náročnejšími očakávaniami. Pokus o zhudobnenie vytriezvenia z vlastného drogového a alkoholového delíria sa síce na „Addicts“ miestami vydaril, no kto už by si rád opakovane pripomínal vyčerpávajúcu rannú opicu?